Kde
sa stratili vízie?
Vízie
sa stratili pod tlakom developerov. Nie je tajomstvom, že
architektúra dnes je až príliš ovládaná hlavne ekonomickými
záujmami investorov, ktorí nedávajú dôraz na umeleckú stránku
stavieb, ale len na funkčnú a ekonomickú, resp. chcú vyťažiť
čo najviac financií z daných priestorov a investovať čo
najmenej. Reprezentačná hodnota sa minimalizuje len na vyblýskané
fasády a dlažby. Prevládajú základné tvary a zhusťovanie
priestorov, lebo tie sú najlacnejšie. Je smutné, že kreatívnu
myseľ architektov ovládajú hlavne peniaze. Dá sa z tejto
bezvýchodiskovej situácie vôbec dostať?
Na vysokej škole je
veľmi veľa zaujímavých a odvážnych návrhov, ale akonáhle
príde mladý človek do praxe, je oboznámený s tvrdou
realitou ohraničenosti. Navrhnúť a postaviť sa dá všetko,
ale nie realizovať. Realizácia tých najfantastickejších návrhov
znamená mať skoro neobmedzený zdroj financií. Dajú sa však
realizovať aj odvážne nápady, možno v menšom, ale aj taký
architektonický akcent má svoju nezameniteľnú úlohu vo vnímaní
kvality priestoru. Koniec koncov je to možno len nedostatočné
pochopenie investorov, že zaujímavá a originálna
architektúra by pritiahla oveľa viac pohľadov a tak by sa aj
jej ekonomická hodnota zvýšila. Na druhej strane je to malá
priebojnosť architektov, ktorí miesto presadzovania svojich
odvážnych vízií radšej príjmu podmienky investora, aby náhodou
o jeho ponuku neprišli. Je to začarovaný kruh nevôle mať
myseľ otvorenú. Možno je to neschopnosťou a malou odvahou po
bývalom politickom zriadení, kde sa sloboda vnímala ako niečo, čo
musí človek popierať. Ja som tento postsocialistický efekt
vnímala aj na škole, tam kde si profesori predstavovali hustú
zástavbu, ktorú by developeri požadovali, som navrhla niečo
celkom iné pretože som cítila, že by to skvalitnilo život ľudí
v meste. Bol to napríklad návrh skleníkov pod hradom
v organických tvaroch, kde sa doposiaľ uvažovalo len
s administratívnymi a obytnými priestormi. Dosť som
bojovala s vlastnými víziami a požiadavkami, ktoré boli
na mňa kladené, až som mala pocit, že moje výsledné dielo nie
je celkom dobré, zatiaľ čo pri uvoľnenom navrhovaní napr.
digitálnej architektúry, kde som mohla popustiť uzdu svojej
predstavivosti a hrať sa s tvarovaním hmoty, som mala
vždy pocit, že výsledné dielo je dokonalé, pretože nevzniklo
ako niečo ťažkopádne, ale ako prejav mojej tvorivej uvoľnenosti.
Keď sa chce, dá sa všetko, ale na to treba od základu zmeniť
pohľady na život ako niečo podmienené a funkčné či
konzumné. Život nás najviac napĺňa keď realizujeme svoje sny
a túžby a naopak nás ubíja keď sme sťahovaní
požiadavkami iných či zabehnutým kolobehom stereotypov.
Stereotypy sú na to, aby sa rozbíjali a tak isto ťažkopádna
jednotvárna kubická architektúra má byť rozbitá v zmysle
uvoľnenia tvarov, abstrakcie a organiky. Možno by sa tieto
tendencie mali začať prejavovať hlavne vo verejných priestoroch,
kde by ľudí zbližovali. Umenie ľudí spája a upravený
a originálne navrhnutý priestor s umeleckými prvkami by
bol určite tým miestom, kde by sa to ľudmi hemžilo. Tieto vplyvy
prostredia na ľudí by si určite všimli aj investori a snažili
by sa, aby práve ich stavba vynikla. Čím viac je zaujímavých
stavieb, tým viac sa investori a architekti snažia rozvíjať svoju
originalitu. Architekti si musia uvedomiť svoju silu obhájiť si
návrhy. Architekti musia dať najavo, že im záleží na prostredí,
kde sa ľudia pohybujú. Architekti sú tí prvoradí, čo majú silu
niečo zmeniť, nemôžu čakať, že za nimi prídu osvietení
investori, ktorí povedia chcem postaviť dom a máte voľné
pole pôsobnosti. Architekti sami musia nájsť zanedbané miesta
a začať ich pretvárať. Na to je tu štát, aby takéto
podnety podporoval. Vízie sú, ale zostávajú nepochopiteľne na
papieroch. Prečo? Je snáď verejné obstarávanie tá príšera,
ktorá nedovolí architektovi prejaviť sa? Ja si myslím, že nie,
že ľudia čakajú na veľkolepé návrhy zasadené do ich
prostredia, horšie je to s vôľou úradníkov a architektov,
ktorí sa ľahko vzdávajú a vyhodnotia danú situáciu ako
mrhanie časom či pre minimálny zisk sa do toho ani nepustia. V
krátkosti som sa snažila popísať súčasnú situáciu, o ktorej
vypovedá aj krátka báseň jednej nevypočutej vízie:
Architektúra
rádu či riadu
Aj
tak ostáva umyté umývadlo
ukryté
v kúpenej kuchyni
A či,
vesmírna energia, ktorá to
všetko
tvorí
Feng
shui na mori
na
skale zakotví
srdce
obmývané morom sĺz
City
v city
premení
Eko
green vyspelé city
smradu
v meste
skleníky
a domčeky v krajine
hviezdicovo
smerujúce
do
ekocity centra srdca
všetkých
snáh o lepší svet
Slobodomurári?
Sme
nimi my
Máme
ruky aby sme stavali
Máme
nohy aby sme stavali kde chceme
Máme
um a kreativitu aby sme tvorili krásne
A nakoniec
nemáme nič, kvôli zákonom, egu,
peniazom,
systému a pavučine, ktorá to drží v chlade
V mrazničke
zamrznuté srdce z kameňa, odpočíva ale
trpí,
lebo stratilo svoje sily, láska ľudí ho opustila v momente keď sa
nadýchlo na križovatke...
Snaží
sa... len o lepšie city pre všetkých... nikdy nie je nič
stratené...
viac
zelene
viac
umenia
viac
tvarov
viac
foriem
viac
farieb
viac
radosti
viac
čistoty
viac
vôní
Sú
to len vízie
alebo
skutočné ideály
ktoré
nás majú spojiť?
Ľudia
mestu
mesto
prírode
snažiac
sa spolu o krásny svet
netreba
veľa
otvorenú
myseľ
otvorené
srdce
Architekt
je druhý Boh
a
nie bábka investorov
Štát
je tu na to aby sa staral o prostredie, v ktorom ľudia žijú, je to
všetko, čo majú okrem svojich príbytkov. Prostredie nás určuje,
dáva nám signály pre to, ako sa cítime, je dôležité aby sa
vízie spojené s jeho očistou a pretváraním smerom k prírode a
umeniu prejavovali stále silnejšie a silnejšie, pretože mesto je
choré. Áno je choré, špinavé, hlučné, šedé, páchnuce,
nepodnetné, neoriginálne, atď. Musíme si priznať, že
realizáciu nových vízií hlavne vo verejnom priestore potrebujeme
ako soľ, taktiež potrebujeme centrá voľného času a iné
zaujímavé budovy zamerané na kultúrne vyžitie obyvateľov a ich
spájanie, miesto, kde by ľudia mohli hovoriť o svojich víziách a
aj ich realizovať. Potrebujeme aby sa vízie krajšieho mesta
realizovali a aby nikto nekládol polená pod nohy. Ľudia platia
dane a za to si zaslúžia krásne prostredie! Architekti, úradníci,
starostovia a primátori, ste za to zodpovední, máte plnú podporu
občanov! Je najvyšší čas, žiadne výhovorky ako sa to nedá...
v očiach stvoriteľa vesmíru sa dá všetko.
A
nakoniec ľudia... obyvatelia mesta, ste rovnako zodpovední za jeho
stav, len vy môžete vymeniť hlučné a smradľavé autá za
bicykle, elektromobily či MHD. Vy obyvatelia môžete urobiť svoje
obytné budovy a ich prostredie krásnymi a sebestačnými. Urobme to
spolu pre naše CITY!